Vo svete pestovania zeleniny je zeler cennou, no citlivou rastlinou, ktorej úspešné pestovanie si vyžaduje značné odborné znalosti a pozornosť. Na dosiahnutie bohatej úrody je nevyhnutná presná znalosť chorôb a škodcov, ktoré rastlinu ohrozujú, ako aj účinná a včasná ochrana proti nim. Patogény a škodcovia môžu nielen znížiť množstvo úrody, ale aj výrazne zhoršiť jej kvalitu a trhovú hodnotu a v závažných prípadoch dokonca viesť k zničeniu celého porastu. Preto je prevencia a uplatňovanie stratégií integrovanej ochrany rastlín kľúčové pre každého pestovateľa zeleru, ktorý chce dlhodobo úspešne a udržateľne hospodáriť. V nasledujúcom texte podrobne predstavíme najdôležitejšie hubové, bakteriálne a vírusové choroby zeleru, ako aj živočíšnych škodcov, ktorí predstavujú najväčšiu výzvu pri pestovaní.
Hubové choroby: neviditeľný nepriateľ
Počas pestovania zeleru predstavujú hubové choroby jeden z najčastejších a najškodlivejších problémov, ktoré sa za optimálnych podmienok môžu šíriť mimoriadne rýchlo. Vysoká vlhkosť vzduchu, hustý porast a mierne teplé počasie vytvárajú ideálne podmienky na množenie a infekciu patogénnych húb. Tieto choroby môžu napádať nielen listy, čím znižujú fotosyntetickú plochu, ale aj buľvu, čo vedie k problémom so skladovaním a značným ekonomickým stratám. Prevencia, ako je uplatňovanie striedania plodín a zabezpečenie správnej vzdialenosti medzi rastlinami, je základom pre minimalizáciu rizika hubových infekcií.
Jednou z najvýznamnejších hubových chorôb je septóriová škvrnitosť listov zeleru (Septoriaapiicola), ktorá môže spôsobiť vážne poškodenie listov. Prvé príznaky infekcie sa objavujú na starších, spodných listoch v podobe malých, žltozelených škvŕn, ktoré neskôr zhnednú, odumierajú a v ich strede sa stávajú viditeľnými malé, čierne bodky, plodničky huby (pyknidy). Patogén sa šíri infikovaným osivom, rastlinnými zvyškami a dažďovými kvapkami, takže daždivé obdobia sú obzvlášť priaznivé pre vznik epidémií. V dôsledku choroby sa výrazne znižuje olistenie rastliny, čo sa deje na úkor vývoja buľvy a nakoniec drasticky znižuje množstvo a kvalitu úrody.
Vážny problém môže tiež spôsobiť hrdza zelerová (Pucciniaapii), ktorá spôsobuje charakteristické príznaky predovšetkým na listoch a stopkách. V dôsledku infekcie sa na zelených častiach rastliny objavujú malé, vystúpené, hrdzavohnedé pľuzgieriky (uredospóry), z ktorých sa uvoľňujú spóry huby a ďalej infikujú porast. Choroba zhoršuje asimilačnú schopnosť rastliny, oslabuje ju a znižuje jej trhovú hodnotu, pretože listy s hrdzou robia zeler nepredajným. Patogén prezimuje na infikovaných rastlinných zvyškoch, preto je jesenné spracovanie pôdy a likvidácia pozberových zvyškov kľúčová pre prevenciu infekcie v nasledujúcom roku.
Z pôdnych patogénov vyniká fuzáriová hniloba koreňov a buľvy (Fusariumoxysporum f. sp. apii), ktorá infikuje rastlinu cez koreňový systém a buľvu. Choroba sa začína vädnutím a žltnutím rastliny, čo neskôr vedie k úhynu celej rastliny, najmä v teplých a suchých obdobiach. Pri rozkrojení buľvy je viditeľné hnedé sfarbenie cievnych zväzkov, čo je jasným znakom infekcie. Keďže patogén môže zostať v pôde infekčný mnoho rokov, základom ochrany je prísne dodržiavanie striedania plodín, udržiavanie zdravia pôdy a výber odolných odrôd, ak sú k dispozícii.
Výzvy bakteriálnych a vírusových infekcií
Okrem hubových chorôb predstavujú vážnu hrozbu pre porasty zeleru aj baktérie a vírusy, ktoré často spôsobujú zákernejšie a ťažšie zvládnuteľné problémy. Tieto patogény môžu vyvolať systémové infekcie, ktoré oslabujú celú rastlinu, a ochrana proti nim sa často obmedzuje na prevenciu, keďže na už rozvinutú infekciu existuje málo účinných liekov. V ich šírení často zohrávajú úlohu rôzne vektory, ako je hmyz, alebo mechanické poškodenia, ktoré otvárajú patogénom vstupnú bránu. Hygiena, kontrola škodcov a používanie neinfikovaného množiteľského materiálu sú preto nevyhnutné pre úspech.
Z bakteriálnych chorôb je najničivejšia mäkká hniloba, najčastejšie spôsobená baktériou Erwiniacarotovora. Infekcia zvyčajne preniká do rastliny cez poranenia (požerky hmyzu, krupobitie, poškodenia pri kultivácii), kde spôsobuje rýchlu, vodnatú, kašovitú hnilobu tkanív, sprevádzanú nepríjemným zápachom. Choroba môže spôsobiť obrovské škody najmä pri skladovaní, kde jediná infikovaná buľva môže v krátkom čase spôsobiť skazu celej partie. Aby sa tomu predišlo, je potrebné sa vyvarovať poškodeniu rastlín počas zberu a prepravy a zabezpečiť správne, chladné a dobre vetrané skladovacie podmienky.
V palete vírusových chorôb je jedným z najvýznamnejších patogénov vírus mozaiky zeleru (Celery Mosaic Virus, CeMV). Príznaky vírusovej infekcie môžu byť rôznorodé: na listoch možno pozorovať charakteristické mozaikové škvrny, presvetľovanie žiliek, zakrpatenosť rastliny a deformáciu listov. CeMV je prenášaný predovšetkým voškami neperzistentným spôsobom, čo znamená, že vírus môže byť pri cicaní okamžite prenesený z jednej rastliny na druhú. Chrbticou ochrany je preto dôsledná kontrola vošiek, ničenie burín ako rezervoárov vírusu a výsadba zaručene bezvírusových sadeníc.
Zeler môžu ohrozovať aj ďalšie vírusy, ako je vírus mozaiky uhorky (Cucumber Mosaic Virus, CMV), ktorý je tiež prenášaný voškami a spôsobuje podobné príznaky. Ochrana proti vírusom je komplexná úloha, ktorá zahŕňa boj proti vektorom, okamžité odstránenie a likvidáciu infikovaných rastlín z porastu a boj proti burinám na pozemku a v jeho okolí. Šľachtenie odolných odrôd môže predstavovať dlhodobé riešenie, ale v súčasnosti zohrávajú hlavnú úlohu preventívne agrotechnické a rastlinolekárske opatrenia. Dôsledným uplatňovaním správnych postupov možno riziko a škody spôsobené vírusovými infekciami výrazne znížiť.
Rozmanitosť živočíšnych škodcov
Rastlina zeleru môže byť počas vegetačného obdobia napadnutá mnohými živočíšnymi škodcami, ktorí poškodením rôznych častí rastliny spôsobujú priame a nepriame straty. Časť škodcov žerie alebo saje na listoch, čím znižuje fotosyntetizujúcu plochu, zatiaľ čo iní poškodzujú koreňový systém alebo buľvu, čím zhoršujú príjem vody a živín a skladovateľnosť úrody. Poškodenia spôsobené ich žerom navyše predstavujú sekundárnu vstupnú bránu pre hubové a bakteriálne patogény. Účinná ochrana proti škodcom je založená na pravidelnej kontrole porastu a presnej identifikácii škodcov.
Jedným z najcharakteristickejších a najotravnejších škodcov je mínerka zelerová (Euleiaheraclei), ktorej larvy mínerujú v listoch. Samička muchy kladie vajíčka na hornú stranu listu a vyliahnuté larvy sa zavŕtavajú medzi dve pokožky listovej čepele, kde vyžierajú charakteristické, stále sa rozširujúce chodbičky alebo míny. Tieto míny sú spočiatku svetlozelené, neskôr zhnednú a odumierajú a pri silnej infekcii môže byť zničené celé olistenie. Ochrana by mala byť načasovaná na rojenie múch; pomocou žltých lepových dosiek možno sledovať začiatok a intenzitu rojenia, na základe čoho možno určiť optimálny termín na ošetrenie na ochranu rastlín.
Vošky (druhy z čeľade Aphididae) sú jedným z najbežnejších a najškodlivejších cicavých škodcov zeleru, ktorí môžu tvoriť obrovské kolónie na spodnej strane listov a na mladých výhonkoch. Cicaním oslabujú rastlinu, spôsobujú deformácie a žltnutie, ale ich nepriame poškodenie je ešte väčšie: vylučujú medovicu, na ktorej sa usadzuje čerň, ktorá bráni fotosyntéze, a tiež prenášajú mnohé vírusy, vrátane vírusu mozaiky zeleru. V biologickej ochrane zohrávajú veľkú úlohu ich prirodzení nepriatelia, ako sú lienky a zlatoočky, ale pri silnej infekcii môže byť potrebné použiť selektívne insekticídy.
Zoznam škodcov dopĺňajú pôdni a iní škodcovia, ktorí tiež môžu predstavovať vážny problém. Háďatká, najmä háďatká koreňové (druhy Meloidogyne), bránia vývoju rastliny tvorbou hálok na koreňoch, čo vedie k vädnutiu a zakrpatenosti. V teplých a suchých podmienkach sa na listoch môžu množiť roztočce (druhy Tetranychidae) a ich jemná pavučinka a cicanie spôsobujú žltnutie a bronzovenie listov. Okrem toho drôtovce poškodzujú kvalitu žerom buľvy a slimáky ohrozujú predovšetkým mladé sadenice a vlhké listy.
Integrovaná ochrana rastlín a prevencia
Integrovaná ochrana rastlín (IPM) je komplexný, ekologicky uvedomelý prístup, ktorý sa snaží riešiť všetky problémy ochrany rastlín vznikajúce pri pestovaní zeleru rozumnou kombináciou dostupných metód. Cieľom tejto stratégie nie je úplné vyhubenie škodcov a patogénov, ale udržanie ich populácie pod prahom hospodárskej škodlivosti, ktorý už nespôsobuje významné straty na úrode. Základom IPM je prevencia, pravidelné monitorovanie a starostlivé zvažovanie zásahov s uprednostnením ekologicky šetrných riešení. Tento holistický prístup zabezpečuje dlhodobo udržateľné a ekonomické pestovanie zeleru.
Základom ochrany sú agrotechnické a mechanické postupy, ktorými môžeme vytvoriť nepriaznivé podmienky pre patogény a škodcov. Najdôležitejšie je dodržiavanie správneho striedania plodín, vyhýbanie sa pestovaniu mrkvovitých rastlín po sebe, čím sa preruší životný cyklus chorôb. Hlboká orba pomáha zaorať infikované rastlinné zvyšky do pôdy a dobrá štruktúra pôdy a dobrá drenáž znižujú riziko pôdnych húb. Základom je používanie certifikovaného, moreného, zaručene bezchorobného osiva a zdravých sadeníc na začiatku pestovania.
Biologická ochrana zahŕňa využitie živých organizmov na reguláciu populácií škodcov, čo zohráva čoraz väčšiu úlohu v modernej ochrane rastlín. To zahŕňa ochranu a podporu množenia prirodzených nepriateľov škodcov, ako sú lienky, zlatoočky a dravé bzdochy, zakladaním kvitnúcich pásov na pozemku a v jeho okolí. Okrem toho sa môžu použiť špecifické, komerčne dostupné biopesticídy, ktoré sú založené napríklad na baktérii Bacillusthuringiensis alebo hube Beauveriabassiana a ktoré pôsobia selektívne na určité skupiny škodcov, pričom šetria užitočné organizmy.
Chemická ochrana rastlín je posledným, ale v prípade potreby nevyhnutným prvkom integrovanej stratégie. Použitie prípravkov na ochranu rastlín musí byť vždy založené na presnej diagnóze, prognóze a posúdení prahu škodlivosti. Je dôležité zvoliť si správny, cielený prípravok, prísne dodržiavať návod na použitie, dávkovanie a ochranné lehoty na ochranu bezpečnosti potravín a životného prostredia. Aby sa predišlo vzniku rezistencie, je nevyhnutné vedome striedať (rotovať) účinné látky s rôznymi mechanizmami účinku, čím sa zabezpečí dlhodobá účinnosť chemickej ochrany.
